Bebe Brumík

Brumík a začarovaný televízor

Brumík si kúpil televízor. Nechal si ho priviezť až domov vo veľkej papierovej škatuli. V obývačke uvoľnil miesto na skrinke, aby ho mal kam postaviť. Potom sa pohodlne usadil do kresla, vzal ovládač a prvýkrát ho zapol. Chvíľu pozeral na <oblibenyTvPorad> tu, potom prepol na športové preteky inde a nakoniec ho zaujal dobrodružný príbeh o pirátoch. Ani sa nenazdal a bol večer, práve čas ísť spať. Vypol teda televízor, rýchlo sa opláchol a hurá do postieľky.

Ráno ho prebudil budík a slnečné lúče. Vyskočil z pelechu, pripravil si raňajky, ale namiesto toho, aby ich zjedol v kuchyni, vzal si tanierik opäť k televízoru, kde práve bežala súťaž s hádankami. Po nej našiel program o zvieratkách, ďalšiu rozprávku a tak stále dokola, až sa rozhliadol okolo a zistil, že sa opäť blíži večer a on za celý deň neurobil vôbec nič. Len sedel a pozeral.

„Ajaj,“ poškriabal sa Brumík po hlave. „Toto sa mi nepodarilo. Takto prepásť celučký deň. No, nedá sa nič robiť, televízor je nový a nejako veľmi ma zlákal. Zajtra si to však vynahradím a vyrazím za kamarátmi. <jmenoDitete> a <jmenoNejKamarada> sa budú určite pýtať, čo sa so mnou dialo, ale nejako im to už vysvetlím. Teraz však šupky dupky do perín.“ A ako povedal, tak aj urobil.

Na druhý deň vstal, naraňajkoval sa poriadne v kuchyni , ale keď potom prechádzal okolo televízora, aby sa prezliekol na von, počul šepkanie.

„Pusti si ma, Brumík.“

Prekvapene zažmurkal na televízor a ako sa tak díval do čiernej obrazovky, zdalo sa mu, že rozpoznáva temné oči a ľahučko sa pohybujúce ústa, ktoré neprestávali v sladkom našepkávaní.

„Keď ma zapneš, pustím ti rozprávku, kde bude <oblibenaPohadkovaPostava>, alebo ti zahrám <oblibenaPisnicka>. Viem, že sa ti to bude páčiť. Jediné, čo musíš urobiť, je vziať ovládač a stlačiť gombík.“

Brumík sa chvíľu ošíval, ale televízor hovoril tak lákavo, že nakoniec neodolal. „Nakoniec, zajtra je tiež deň,“ povedal si. „Kamaráti počkajú.“

Lenže na druhý deň všetko prebiehalo úplne rovnako. Medový hlas televízora Brumíka opäť presvedčil, aby zostal doma a všetok svoj čas strávil v kresle pred obrazovkou. Tak to išlo deň za dňom, kým sa v jedno dopoludnie neozvalo zaklopanie na dvere. Brumík odtrhol oči od ďalšej z rozprávok a šiel otvoriť. Stáli tam ustarostení kamaráti a hneď spustili: „Čo je s tebou, Brumík? Veď sme ťa už týždeň nevideli a pozri sa na seba, si celý bledý.“

 Brumík sa pozrel do zrkadla a zhrozil sa. Kožuštek mal vyblednutý, očká unavené, hlava ho bolela... A vtom mu to všetko došlo. Nahnevane dobehol k televízoru. „Toto všetko je tvoja vina. Stále mi našepkávaš, nech zostávam s tebou, ale ty nie si žiaden kamarát. Naopak, čas, ktorý by som mohol stráviť s kamarátmi vonku, mi berieš! Už si ani nepamätám, ako vonia čerstvý vzduch!“ Potom sa otočil a zavolal do chodby: „Poďte mi, prosím, pomôcť. Musím tento televízor vrátiť do škatule, aby ma už nemohol pripraviť o žiadnu krásnu chvíľku, ktorú môžem stráviť hraním sa s vami.“

A tak sa Brumík dostal zo zajatia začarovaného televízora.