Bebe Brumík

Brumík a zúbok

„Brumík, vstávaj.“

Neznámy hlas prerušil sen o rozprávkovom výlete, ktorý sa Brumíkovi práve sníval. Rozospatý medvedík sa zavrtel vo svojej postieľke, oči však ešte neotvoril.

„Brumík, vstávaj!“

Hlas teraz znel omnoho prísnejšie. Brumíkovi sa však z pelešteka nechcelo, a tak ani tentoraz nepočúvol. Zamumlal len: „Je sobota, voľný deň. Kamaráti <jmenoDitete> a <jmenoNejKamarada> určite tiež ešte spia, tak prečo by som mal vstávať? Aj tak by som sa nemal s kým hrať.“

Chvíľu bolo ticho, už-už sa zdalo, že Brumík nad tajomným hlasom vyhral, keď vtom sa ozval znovu. „Takže po dobrom to nepôjde?“ povzdychol si hlas, „No, ako chceš…“

Ako mávnutím čarovného prútiku sedí Brumík na postieľke, oči navrch hlavy a vystrašene sa rozhliada okolo seba, aby našiel toho, kto vyrušuje takto skoro ráno.

„Kde si?“ rozhneval sa Brumík, „A prečo ma zrazu tak bolí v puse?“

„To ja ťa bolím,“ odpovedal hlas. „Som tvoj zúbok.“

Prekvapený Brumík zamrkal. „Ale prečo ma budíš a bolíš? Pozri, <oblibenaHracka> tiež ešte spí,“ zaprosíkal mrzuto.

„Budím ťa preto, že s tebou potrebujem hovoriť, a bolím, aby si vedel, o čom budem hovoriť. Pomáham ti, aby si si mohol pochutnať na všetkých možných dobrotách. Viem, že zo všetkého najradšej máš <oblibeneJidlo>. Ale pri každom jedle sa umažem a nemám žiadne ruky, aby som sa mohol umyť. Preto musím čakať, kým si pôjdeš vyčistiť zúbky, aby si ma pekne vydrhol, poškrabkal a vyleštil. Keď zostanem špinavý dlho alebo ma vyčistíš len trošku, urobí sa do mňa dierka a to ma bolí. A pretože som zúbok tvoj, bolím aj teba.“

„To ma veľmi mrzí,“ ospravedlňoval sa Brumík, „Môžem to nejako napraviť?“

„Otvor na chvíľu pusu a daj si pred ňu ruku,“ odvetil zúbok.

Brumík počúvol, dal si ruku pred pusu, a keď ju po chvíľke opäť natiahol pred seba, sedel mu na dlani malý biely zúbok a usmieval sa.

„O mňa už sa starať nemusíš,“ povedal, “ja som vyrástol a teraz sa pôjdem pozrieť do sveta. Ale miesto mňa sa kľuje môj mladší braček a ten už s tebou zostane navždy. Aj po tom, čo vyrastie. Musíš sa o neho teda starať lepšie ako o mňa. Musíš ho čistiť a škrabkať a leštiť každé ráno a každý večer. A to nielen chvíľku, ale tak dlho, kým ti mamička nepovie, že už to stačí. Pokiaľ to dodržíš, bude ti môj braček slúžiť dobre a nikdy ťa ráno nezobudí tak, ako som to dnes urobil ja.“

Keď zúbok povedal všetko, čo povedať chcel, rozlúčil sa, vyskočil Brumíkovi z ruky a odhopsal preč. Kam? To vie len on sám. Brumík ešte chvíľu sedel na postieľke, premýšľa o tomto zvláštnom ráne a potom odišiel do kúpeľne, aby si vzal kefku a pastu a postaral sa nielen o zúbkovho mladšieho bračeka, ale o všetky zúbky, čo sa na neho v zrkadle smiali.