Bebe Brumík

Na púšti

<jmenoDitete> zdvihol hlavu a zažmurkal do jasne žiariaceho slniečka. Sťažka odfukoval a po tvári sa mu gúľali kvapôčky potu. Rozhliadol sa dookola, ale kam dovidel, nebolo nič iné ako piesok.

„To sa mi ten výlet do púšte pekne zamotal,“ povzdychol si sám pre seba. „Teraz je to už jasné, zablúdil som.“

Dal z chrbta dole batôžtek a začal ho prehľadávať. Postupne vyťahoval fotoaparát, taštičku na peniaze, krém na opaľovanie, mapu, až konečne našiel, čo hľadal – malú plastovú fľaštičku. Zdvihol ju proti slniečku a smutne zakrútil hlavou. Fľaštička bola úplne prázdna.

„Tak to bola naozaj malá fľaša na cestu v takejto horúčave,“ zahundral <jmenoDitete> a hodil fľaštičku späť do batoha. Premýšľal, čo robiť ďalej. Vrátiť sa po svojich stopách nemohol, pretože na púšti fúkal ľahký vetrík, ktorý zdvíhal jemné zrniečka piesku, a tie veľmi rýchlo zakrývali pruh krokov, ktoré za sebou <jmenoDitete> zanechával. Volať o pomoc v tejto pustatine nemalo cenu. Ani mapa mu nemohla nijako pomôcť, pretože by potreboval nejaký bod, nejakú zvláštnosť, ktorá by mu ukázala, kde je, ale tu bol všade len a len piesok.

„Nie je iná možnosť, než veriť tomu, že idem stále správnym smerom k pyramídam a pokračovať ďalej,“ pomyslel si a hodil si batôžtek späť na chrbát. Už už sa chystal vyraziť, keď na vrcholci najbližšej piesočnej duny zazrel pohyb. Bola to len chvíľka, a tak si nebol istý, či sa mu to nezdalo, ale nádej, že by mohol konečne nájsť pomoc, nasmerovala jeho kroky práve tam. Po chvíľke už bolo jasné, že tam skutočne niečo je, ale vzduch sa chvel horúčavou, takže nebolo možné poznať, čo to je. O trochu ďalej sa <jmenoDitete> zarazene zastavil. Klame ho vari zrak? Alebo už má z tej horúčavy a smädu pomotanú hlavu? Medveď na púšti???

Medvedík (alebo azda prelud?) si všimol, že sa <jmenoDitete> zastavil, a tak mu išiel naproti. Mal na sebe modré nohavice, pruhované tričko a na hlave turban.

„Čo tak vyjavene?“ spýtal sa veselo medvedík, keď si všimol, s akým výrazom sa na neho <jmenoDitete> díva. „Vyzeráš, akoby si videl ducha. Ale ja nie som žiadny duch. Volám sa Brumík. A čo vlastne robíš takto sám uprostred púšte?“

„Prepáč, chvíľku som si naozaj myslel, že si len nejaký prelud,“ ospravedlňoval sa <jmenoDitete>. „Ja som <jmenoDitete> a chcel som si urobiť výlet k pyramídam. Síce mám mapu, ale tu s týmto pieskom všade okolo sa podľa mapy ísť nedá. Navyše mi došla voda, takže som si začínal hovoriť, že už to so mnou vyzerá celkom zle.“

„No áno, vody na púšti nie je nikdy dosť,“ prikývol Brumík. „Na, napi sa odo mňa a ak máš nejakú nádobu, tak ti dám vodu aj do zásoby. Pyramídy sú odtiaľto už len kúsok týmto smerom. Teraz ich už neminieš.“

<jmenoDitete> poďakoval a vylovil z batoha svoju plastovú fľaštičku. Brumík sa na ňu neveriacky pozrel. „To mi chceš povedať, že si si vzal do púšte len takúto malú fľaštičku?“

„No, ja toho veľa nevypijem, takže toto mi väčšinou bohato stačí,“ vysvetlil <jmenoDitete>.

„Ale to je úplne zle,“ zhrozil sa Brumík. „Tvoje telo vodu potrebuje, a to nielen tu na púšti. Keď mu chýba, tak si unavený, bolí ťa hlava a môžeš byť aj chorý. Každý musí poriadne piť, lebo si koleduje o malér. Možno doma sa ti zdá, že je všetko v poriadku, pretože tam nie je takáto horúčava ako na púšti, ale bez dostatočného pitia sa nezaobídeš ani tam. Nemusíš piť len vodu. Namiesto nej to pokojne môže byť <oblibenePiti>, ale rozhodne vypi viac, ako len jednu malú plastovú fľaštičku.“

<jmenoDitete> musel uznať, že Brumík má pravdu. Unavený sa cítil dosť často a aj hlava ho občas pobolievala. Ešte raz poďakoval za radu aj pomoc, rozlúčil sa a vyrazil v ústrety pyramídam.