Bebe Brumík

Nikto nie je nešikovný

<jmenoDitete> bol chlapček ako každý iný. Chodil do škôlky, kde mal kamarátov. Tí najlepší sa volali <jmenoKamaradKluk> a <jmenoKamaradHolka>. Cez obedňajší odpočinok mali postieľky vždy vedľa seba, aby si mohli potajomky šeptať. Vnútri aj vonku sa vždy hrali hlavne spolu. Najviac ich bavilo <oblibenaVenkovniAktivita>. V škôlke sa učili veľa nových vecí, ako spoznávať farby, kde je vľavo a vpravo, koľko je na hodinách hodín alebo ako si správne zaviazať šnúrky. <jmenoKamaradKluk> aj <jmenoKamaradHolka> sa všetko učili naozaj rýchle, ale <jmenoDitete> mal trošku problémy. Niektoré farby sa mu stále plietli, keď mal ísť doprava, zatočil vľavo, podľa hodiniek čas nepoznal, a keď šli všetky deti von, musela mu pani učiteľka vždy pomôcť s uzlíkom na topánkach.
Do rovnakej škôlky chodil aj jeden chlapec, ktorého ostatné deti nemali veľmi rady, pretože bol na každého zlý. Bral ostatným hračky a veľmi rád ohováral. Tento zlý chlapec bol prvý, kto si všimol, aké má <jmenoDitete> problémy s učením, a začal sa mu nahlas a pred všetkými vysmievať. A pretože sa s ním hrali aj <jmenoKamaradKluk> a <jmenoKamaradHolka>, posmieval sa im tiež. V triede vždy pokrikoval:
„Prečo sa hráte s tým popletom. Veď vám nepodá ani správnu pastelku. Vám je to asi jedno, pretože sa vo farbách tiež nevyznáte.“
Keď sa vonku hrali na slepú babu, nezabudol hneď komentovať:
„Hlavne zoberte k sebe toho truľa. Zavoláte naňho, nech beží vľavo, a on sa rozbehne úplne na druhú stranu.“
<jmenoDitete> z toho bol zakaždým smutný, ale čo bolo ešte horšie, jeho dvaja najlepší kamaráti sa s ním pomaly prestávali hrať. Nepáčilo sa im, že si z nich niekto uťahuje, aj keď všetko vie.
Raz ráno privítala pani učiteľka deti úžasnou novinou. Dnes k nim prišiel na návštevu Brumík a celý deň sa s nimi bude hrať vonku na záhrade. Všetci vybehli nadšene von, len <jmenoDitete> sa neochotne šuchtal, potom si sadol na lavičku kúsok ďalej od detí vítajúcich sa s Brumíkom a smutne veselý hlúčik pozoroval.
Už tam sedel nejakú chvíľku, keď k nemu medvedík obletovaný ostatnými deťmi prišiel.
„Čo je to s tebou?“ opýtal sa Brumík. „Prečo sa nehráš s nami a sedíš tu tak sám?“
„On sa hanbí,“ <jmenoKamaradKluk> a <jmenoKamaradHolka> vyhŕkli obaja naraz, „pretože nie je taký šikovný ako my ostatní. Ešte stále si pletie farby, ľavú a pravú stranu aj hodiny.“
„A nevie si zaviazať šnúrky,“ nenechal si ujsť príležitosť zlý chlapec.
„A vy sa mu všetci smejete, čo?“ zamračil sa Brumík.
„Noo…“ rozpačito zamrkala <jmenoKamaradHolka>.
„To ste mi pekní kamaráti,“ pokarhal ich Brumík. „Namiesto toho, aby ste mu so všetkým pomohli, robíte si z kamaráta srandu. A to vám nevadí, aký je z toho smutný? Hanbite sa. Že sa niekto neučí tak rýchle ako vy, neznamená, že je nešikovný. Stačí mu len trocha pomôcť a čo nevidieť vás prekvapí, ako bude všetko vedieť. Teraz poďte, poznám jednu hru, podľa ktorej si pekne precvičíte hodiny.“
Po zvyšok dňa si deti s Brumíkom opakovali všetko, čo sa učili v škôlke a čo robilo niektorým z nich problémy. Medvedík ich naučil niekoľko hier, ktoré si potom každý deň spoločne opakovali, kým <jmenoDitete> aj všetci ostatní nezvládli všetko učenie, ktoré na ne v škôlke čakalo.