Bebe Brumík

„Brumík, poď sem ku mne, našiel som stopy nejakého zvieratká,“ zavolal čo najhlasnejšie <jmenoDitete>. „Sú to úplne iné stopy, než aké robí <oblibeneZvire>.“

„Už bežím,“ ozvalo sa rovnako silne z neďalekého krovia.

A naozaj. Za chvíľku bol Brumík na mieste a zvedavo si prezeral odtlačky kopýtok v mäkkej zemi. Obaja kamaráti premýšľali, akému zvieratku stopy môžu patriť, keď v tom sa medzi stromami objavil človek veľký ako hora. Celý bol oblečený v zelenom, tvár schovanú pod bradou a netváril sa vôbec pekne.

„Kto to tak kričí v mojom lese?“ zaburácal.

„To – to som bol ja. Volal som tu, na Brumíka, pretože som mu chcel ukázať tieto stopy,“ koktal <jmenoDitete> a kývol hlavou smerom k zemi.

„A to neviete, že v lese musíte byť potichu?“ neprestával sa mračiť obr.

„To sme nevedeli,“ odpovedal tentoraz Brumík. „Ospravedlňujeme sa a nabudúce už si dáme pozor.“

Obrova tvár sa prestala mračiť a medzi jeho bradou sa objavil úsmev.

„Tak to rád počujem,“ povedal teraz už mierne. „Viete, ja som horár a mám tento les aj zvieratká v ňom na starosti. V zime ich kŕmim, strážim, aby sa im nič nestalo, a tiež musím dávať pozor na to, aby tu nikto nerobil neporiadok. Zvieratká majú totiž rady pokoj a ticho. Kriku a rámusu sa boja, utekajú pred ním. Preto tiež srnku, veveričku alebo zajaca uvidíte vždy len z diaľky a len vtedy, keď budete úplne potichučky. Hneď ako vás začujú, tak sa schovajú a nevylezú, kým nebudete preč.“

„Budeme si to pamätať,“ sľúbili <jmenoDitete> s Brumíkom jednohlasne. Potom sa rozlúčili a cestou domov boli ticho ako myšky, aby nevyplašili nikoho, kto tu bol doma. Teda všetky lesné zvieratká.

Poriadne si teda prezrel celé miesto, aby si ho zapamätal a dokázal sa k nemu neskôr vrátiť a potom vyrazil smerom, kde naposledy videl svojho medvedieho kamaráta. Po pár krokoch narazil na miestočko, kde rástlo veľa kvietkov a na každom z nich modrá guľka, čo vypadla ako čučoriedka.

„Keď už som tu,“ pomyslel si <jmenoDitete>, „tak pár tých guliek nazbieram a Brumíkovi donesiem. Určite si na nich pochutná a bude mať radosť. Tiež si ich pár natrhám a dám si ich doma na desiatu. Dnes totiž bude <oblibenaSvacinka>.“

Pustil sa teda do zbierania, a keď ich mal plnú hrsť, zdvihol sa, aby pokračoval v hľadaní. Brumík sa však práve objavil vedľa neho.

„Čože to tu robíš?“ opýtal sa medvedík. „Už ťa chvíľu hľadám.“

„Práve som šiel za tebou,“ odpovedal <jmenoDitete>. „Kúsok späť som našiel stopy, ktoré ti chcem ukázať, a keď som ťa vyrazil hľadať, prišiel som na tieto podivné čučoriedky. Tak som si povedal, že ti nejaké natrhám, aby si mal radosť.“

„Ukáž,“ pozrel sa Brumík najprv na natrhané guľky a potom ešte pozornejšie na kvietky, ktoré všade okolo rástli. Potom sa zamračil a opýtal sa: „Dúfam, že si žiadne nezjedol?“

„Nie, všetky sú pre teba!“ usmial sa <jmenoDitete>.

„Tak to je veľmi dobre!“ vydýchol si Brumík. „A teraz tie guľky zahoď.“

„Ale prečo?“ nechápavo zamrkal <jmenoDitete>. „Veď sú krásne a určite budú aj dobré.“

„Dobré práve nie sú vôbec a ak by sme ich zjedli, tak nás bude veľmi bolieť bruško,“ vysvetlil Brumík. „V lese aj na lúke totiž rastie veľa rôznych kvietkov a kríkov, ktoré vyzerajú ako čučoriedky, čerešne alebo ríbezle, ale jesť sa nedajú a nesmú. Preto nikdy nezbieraj nič, čo naozaj nepoznáš a aj pri tom, čo poznáš, sa vopred radšej opýtaj mamičky, otecka, babičky alebo dedka, či si ich môžeš natrhať a zjesť. Keď ti poradia, tak sa nikdy nepomýliš a nebudeš sa musieť báť, že by ti bolo zle.“

<jmenoDitete> zahodil natrhané čučoriedky, čo vôbec neboli čučoriedky, a pomyslel si, že má veľké šťastie, keď chodí do lesa s niekým, kto sa v ňom tak dobre vyzná.