Bebe Brumík

S Brumíkom na malinách

<jmenoDitete> chodil po lese a mračil sa. Nemal dobrú náladu, pretože sa tešil na malinové guľky. Mamička mu sľúbila, že ich dnes urobí na obed, ale mala jednu podmienku – <jmenoDitete> musí najprv maliny nazbierať, pretože doma žiadne nemajú. Už peknú chvíľu teda <jmenoDitete> prechádzal lesom sem a tam, ale jeho plechová kanvička bola stále prázdna. Pomaly už sa blížil čas, keď sa bude musieť vrátiť, aby o neho mamička nemala starosť a pokiaľ príde naprázdno, na malinové guľky si bude musieť nechať zájsť chuť. A on sa na ne pritom tak tešil.

Nebolo teda divu, že keď sa proti nemu náhle objavil rozosmiaty medvedík v modrých nohaviciach a pruhovanom tričku a veselo ho pozdravil: „Ahoj. Tiež si neodolal prechádzke lesom v taký krásny deň?“ <jmenoDitete> zavrtel len rozmrzene hlavou a prehodil: „Čo je na ňom také krásne?“

Medvedík sa zastavil, pozrel na chlapca a opýtal sa: „Prečo tak smutne? A aby som sa predstavil, volám sa Brumík.“

„Ahoj Brumík, ja som <jmenoDitete>. Ospravedlňujem sa, že som taký mrzutý, ale dnes som mal mať na obed malinové guľky, mám ich veľmi rád a nakoniec z nich asi nič nebude, pretože nemôžem žiadne maliny nazbierať. Našiel som len jeden ker. Bol malinami celý obalený, ale nepekne sa so mnou hral a nenechal ma odtrhnúť ani jednu jedinú.“

Brumík sa zamyslel, „Ten ker, nebol náhodou na takej malej lúčke pri potôčiku?“

„Áno, presne tak!“ prekvapene súhlasil <jmenoDitete>. „Ty o ňom niečo vieš?“

„To je starý Maliník,“ odpovedal Brumík. „K nemu chodia na maliny zvieratká z celého lesa. Má najlepšie široko-ďaleko a vždy dosť pre všetkých. Poďme za ním a ukážeš mi, ako nepekne sa s tebou hral.“

Keď dorazili na lúčku, došiel <jmenoDitete> k starému Maliníku, natiahol ruku k najbližšej maline, takmer sa jej už dotýkal prstami, ale keď ju chcel zovrieť a odtrhnúť, celá vetva sa naraz trhla. Zostala mu tak len prázdna dlaň.

„Vidíš!“ zamračil sa znovu. „A toto mi robí stále. Ako by bol začarovaný.“

„Nechaj ma to skúsiť,“ povedal Brumík. Pristúpil tesne ku kru, niečo mu pošeptal medzi vetvičkami, a keď potom siahol po prvej maline, <jmenoDitete> neveril vlastným očiam, pretože starý Maliník naraz neurobil nič a nechal Brumíka červenučkú malinu odtrhnúť.

„Ako si to urobil?“ vykríkol nadšene <jmenoDitete>. „Čo ty vieš tiež čarovať?“

„Skoro,“ usmial sa Brumík. „Vieš, starý Maliník tu rastie odnepamäti, rozdáva maliny zvieratkám aj deťom už veľmi, veľmi dlho, a preto si potrpí na jednu veľmi dôležitú vec. Na slušné vychovanie. Pýtal si sa, či viem čarovať, a ono to tak vlastne je. Poznám totiž dve slovíčka, ktoré majú moc a silu nielen presvedčiť ker, aby sa podelil o svoje maliny, ale pomáhajú všade tam, kde si niečo praješ alebo niečo dostaneš. Tieto slovíčka poznáš určite aj ty, len sa musíš naučiť ich používať. Sú to – prosím a ďakujem. A teraz s nimi skús natrhať maliny znovu.“

<jmenoDitete> teda potretie prišiel k Maliníku, ale tentoraz neskúsil maliny odtrhnúť hneď. Najskôr spustil: „Ospravedlňujem sa, že som predtým zabudol na svoje slušné vychovanie. Chcel by som poprosiť o pár malín, aby som ich mohol doniesť mamičke, ktorá mi z nich uvarí výborné malinové guľky. A ešte hrsť malín odo mňa dostane <jmenoNejKamarada> – zaslúži si ich.“ Po týchto slovách natiahol ruku, ktorá sa mu trochu triasla, pre jednu malinu, potom pre druhú, tretiu, ďalšiu a ďalšiu a ani raz starý Maliník svoje vetvičky nestiahol. Keď mal <jmenoDitete> kanvičku plnú, rozbehol sa späť domov. Na kraji lúčky sa však ešte zastavil, otočil a zavolal: „Ďakujem za maliny! A ďakujem i tebe, Brumík, že si mi pomohol.“

Brumík mu zamával späť. „Nemáš za čo. Pochutnaj si na svojich guľkách a nezabudni potom sa poďakovať i mamičke. Uvidíš, ako tým vyčaríš úsmev tiež na jej tvári.“

„Nezabudnem,“ zasmial sa <jmenoDitete> a zmizol Brumíkovi medzi stromami.