Bebe Brumík

V ZOO

Brumík začal pracovať v zoologickej záhrade ako sprievodca detí. Má veľa kamarátov, a tak ho napadlo, že toto bude ten najlepší spôsob, ako im ukázať cudzokrajné zvieratká a povedať im o nich veľa zaujímavých vecí. Akurát dnes majú prísť <jmenoDitete> a jeho kamaráti. Brumík už na nich čakal pri pokladnici a v labke držal lístky, keď sa celá partia vyhrnula ako veľká voda z autobusu a rozbehla sa k nemu.

„Ahoj, deti,“ volal veselo Brumík a mával nad hlavou lístkami. „Poďte sem ku mne a berte si vstupenky, pre každého mám jednu.“

Deti medvedíka pozdravili, vzali si od neho lístky, poďakovali a natešene vyrazili na prechádzku po zoologickej záhrade.

„Naša ZOO je veľká,“ rozprával im počas chôdze Brumík. „Takže ju dnes určite nestihneme prejsť celú. Ale ak chcete, môžete zajtra prísť zasa… A tu sme už pri prvom výbehu. Tamto na tom kopčeku ten čierno-biely medveď, to je panda…“

Deti s Brumíkom pomaly prechádzali od jedného výbehu k druhému, zastavovali sa pri klietkach a prezerali si ich, občas veľmi čudných, obyvateľov. Brumík o každom zvieratku povedal, odkiaľ pochádza a čo je na ňom zvláštne, až prišli ku klietke s opičkami. Deti so smiechom pozorovali ich šantenie a <jmenoDitete>, ktorý už mal od chodenia poriadny hlad, si vytiahol z batôžteka desiatu od mamičky – chlieb s marmeládou. Odhryzol si z neho a pozoroval malú opičku, ktorá pribehla až tesne k mreži klietky. Brumík na ňu práve ukazoval.

„Pozrite. Tejto opičke hovoríme Hugo. Je zo všetkých najzvedavejšia. A teraz môžeme ísť ďalej.“

<jmenoDitete> sa ešte zdržal a pozoroval Huga, ako naťahuje labku k jeho chlebu s marmeládou. Chvíľku váhal, ale potom odlomil kúsok chleba, podal ho opičke a rozbehol sa za kamarátmi a Brumíkom. Prehliadka ZOO sa blížila ku koncu, a tak všetci zamierili k vstupnej bráne, kde deti poďakovali Brumíkovi, dohovorili sa na zajtrajšok, rozlúčili sa a vyrazili na autobus domov.

Na druhý deň Brumík opäť netrpezlivo čakal pri pokladnici, kým prídu jeho kamaráti. Pozdravil sa s nimi, rozdal vstupenky a vyrazili ku klietke s opičkami, kde včera zakončili svoju prechádzku.

„Kde je Hugo?“ Zaujímal sa <jmenoDitete>, keď nikde nevidel zvedavú opičku, ktorá si ich včera s takým záujmom prezerala.

„Hugo musel ísť k lekárovi,“ odpovedal smutne Brumík. „Dnes ráno sme ho našli, ako plače. Asi niečo zlé zjedol a bolelo ho bruško. Lekár ho prezrel a postaral sa o neho, ale aj tak si ho vraj u seba ešte chvíľu nechá, aby mal istotu, že je už v poriadku.“

<jmenoDitete> zostal stáť ako obarený, tvár mu očervenela a neisto zakoktal:

„Za… za to a… asi môžem ja. Včera odo mňa Hugo žobral chlieb s marmeládou a ja som mu kúsok dal. Nechcel som, aby mu bolo zle. Nevedel som…“

Hlas sa mu stratil a <jmenoDitete> sa rozplakal.

Brumík sa k nemu otočil a keď videl, aký je <jmenoDitete> nešťastný, pohladil ho po hlave.

„Viem, že si nechcel Hugovi ublížiť,“ povedal chlácholivo. „Že si sa s ním chcel podeliť a urobiť mu radosť. Lenže zvieratká nemajú rozum, a tak ho musíme mať my. Oni nepoznajú, čo je pre ne dobré a čo by im už mohlo ublížiť. Preto ich smú kŕmiť len ošetrovatelia, ktorí o nich všetko vedia. Tie ceduľky na klietkach, kde sa píše, že je zakázané zvieratká kŕmiť, tam nie sú len preto, aby chránili návštevníkov, ale aj preto, aby chránili zvieratká. Nemusíš plakať. Hugovi je už dobre a skoro sa do svojej klietky vráti, ale pamätaj si, že to, čo chutí tebe, nemusí byť zdravé pre zvieratká, či už žijú v ZOO alebo napríklad u vás doma.“